Ježiš žehná malé deti (Marek 10:13–16)

Biblický príbeh o Ježišovi, ktorý žehná malé deti, je jedným z najobľúbenejších príbehov Nového zákona. V Markovi 10:13-16 sa k Ježišovi približuje skupina ľudí, ktorí k nemu prinášajú svoje deti na požehnanie. Ježiš berie deti do náručia a žehná im: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.

Tento príbeh je pripomienkou dôležitosti detí v Božích očiach. Ježišova ochota vziať deti do náručia a požehnať ich ukazuje jeho lásku a prijatie všetkých, bez ohľadu na vek či sociálne postavenie. Slúži nám tiež ako pripomienka, že k deťom by sme sa mali správať s úctou a láskavosťou, pretože sú požehnaním od Boha.

Príbeh o Ježišovi, ktorý žehná deti, je silným príkladom jeho lásky a súcitu. Je to pre nás pripomienka, že deťom by sme mali vždy prejavovať lásku a láskavosť, pretože sú dôležitou súčasťou našej spoločnosti. Mali by sme tiež pamätať na to, že Boh nás všetkých miluje a prijíma, bez ohľadu na náš vek alebo sociálne postavenie.

Kľúčové slová: Ježiš, požehnanie, malé deti, Marek 10:13-16, Nový zákon, láska, súcit, úcta, láskavosť.

13 A privádzali k nemu deti, aby sa ich dotkol, a jeho učeníci karhali tých, ktorí ich prinášali. 14 Ale keď to Ježiš videl, veľmi sa nahneval a povedal im: Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie. 15 Veru, hovorím vám: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nevojde doň. 16 A vzal ich do náručia, položil na ne ruky a požehnaný ich.

Matúš 19:13-15; Lk 18,15-17

Ježiš o deťoch a viere

Moderné zobrazenie Ježiš bežne sedí s deťmi a táto konkrétna scéna, ktorá sa opakuje v Matúšovi aj Lukášovi, je hlavným dôvodom. Mnohí kresťania majú pocit, že Ježiš má zvláštny vzťah k deťom kvôli ich nevinnosti a ochote dôverovať.

Je možné, že Ježišove slová majú ďalej povzbudiť jeho nasledovníkov, aby boli vnímaví k bezmocnosti, a nie k hľadaniu moci — to by bolo v súlade s predchádzajúcimi pasážami. Kresťania si to však zvyčajne vykladajú inak a ja svoje poznámky obmedzím na tradičné čítanie tohto výroku ako na vychvaľovanie nevinnej a nespochybňujúcej viery.

Mala by sa skutočne podporovať neobmedzená dôvera? V tomto úryvku Ježiš jednoducho nepodporuje detskú vieru a dôveru v samotné deti, ale aj v dospelých vyhlásením, že nikto nebude môcť vstúpiť do Božieho kráľovstva, pokiaľ ho „neprijme“ ako dieťa – čo čítala väčšina teológov. znamená, že tí, ktorí chcú vstúpiť do neba, musia mať vieru a dôveru dieťaťa.

Jedným z problémov je, že väčšina detí je prirodzene zvedavá a skeptická. Môžu byť náchylní dôverovať dospelým v mnohých smeroch, ale sú tiež náchylní neustále sa pýtať „prečo“ – to je koniec koncov najlepší spôsob, ako sa učiť. Naozaj treba odradiť takýto prirodzený skepticizmus v prospech slepej viery?

Aj všeobecná dôvera v dospelých je pravdepodobne namieste. Rodičia v modernej spoločnosti sa museli naučiť učiť svoje deti nedôverčivosti voči cudzím ľuďom – nerozprávať sa s nimi a nechodiť s nimi. Dokonca aj dospelí, ktorých deti poznajú, môžu zneužiť svoju autoritu a poškodiť deti zverené do ich starostlivosti, čo je situácia, voči ktorej náboženskí vodcovia určite nie sú imúnni.

Úlohy viery a dôvery

Ak je viera a dôvera potrebná na vstup do neba, keď pochybujete askepticizmussú prekážkami, je diskutabilné, že nebo nemusí byť cieľom, o ktorý sa oplatí usilovať. Vzdať sa skepsy a pochybností je jednoznačnou ujmou pre deti aj dospelých. Ľudia by mali byť povzbudzovaní, aby premýšľali kriticky, pochybovali o tom, čo sa im hovorí, a skúmali tvrdenia skeptickým pohľadom. Nemalo by im byť povedané, aby zanechali otázky alebo sa vzdali pochybovania.

akýkoľvek náboženstvo ktoré potrebuje, aby jeho prívrženci boli neskeptickí, nie je náboženstvom, ktoré možno považovať za veľmi vysoké. Náboženstvo, ktoré má ľuďom niečo pozitívne a hodnotné, je náboženstvom, ktoré sa dokáže postaviť pochybnostiam a čeliť výzvam skeptikov. Pre náboženstvo odrádzať od spochybňovania znamená priznať, že je čo skrývať.

Čo sa týka „požehnania“, ktoré tu Ježiš dáva deťom, asi by sa nemalo čítať jednoducho doslovne. Starý zákon je dlhý záznam o tom, ako Boh preklial a požehnal izraelský národ, pričom „požehnanie“ je spôsob, ako pomôcť Židom vytvoriť prosperujúce a stabilné sociálne prostredie. Je viac než pravdepodobné, že táto scéna bola myslená ako odkaz na Božie požehnania pre Izrael – ale teraz to požehnanie robí sám Ježiš a len tým, ktorí spĺňajú určité požiadavky, pokiaľ ide o vieru a postoje. Toto je celkom odlišné od predchádzajúcich božských požehnaní, ktoré boli založené predovšetkým na tom, že ste členom Vyvoleného ľudu.