Prvé prikázanie: Nebudeš mať predo mnou žiadnych bohov
Prvé prikázanie je jedným z desiatich prikázaní z Biblie a je základným kameňom židovsko-kresťanskej viery. Základným princípom viery je, že Boh je jediný pravý Boh a že žiadni iní bohovia by nemali byť uctievaní ani uctievaní. Toto prikázanie je pripomienkou pre veriacich, že Boh by mal byť jediným predmetom ich oddanosti a uctievania.
Význam prikázania
Prvé prikázanie je pripomienkou pre veriacich, že Boh by mal byť jediným predmetom ich oddanosti a uctievania. Je to napomenutie, aby sme neuctievali žiadnych iných bohov ani modly a kládli Boha na prvé miesto vo všetkých veciach. Toto prikázanie je pripomienkou toho, že Boh je jediný pravý Boh a že žiadnych iných bohov nemožno uctievať ani uctievať. Je to výzva k vernosti Bohu a dať Ho na prvé miesto vo všetkých veciach.
Význam prikázania
Prvé prikázanie je pre veriacich dôležitou pripomienkou dôležitosti vernosti Bohu. Je to pripomienka, že Boh by mal byť jediným predmetom našej oddanosti a uctievania. Toto prikázanie je pripomienkou pre veriacich, že Boh je jediný pravý Boh a že žiadni iní bohovia by nemali byť uctievaní ani uctievaní. Je to výzva k vernosti Bohu a dať Ho na prvé miesto vo všetkých veciach.
Prvé prikázanie je podstatnou súčasťou židovsko-kresťanskej viery a je pripomienkou pre veriacich, aby zostali verní Bohu a kládli Ho na prvé miesto vo všetkých veciach. Je to pripomienka pre veriacich, že Boh je jediný pravý Boh a že žiadni iní bohovia by nemali byť uctievaní ani uctievaní. Toto prikázanie je pripomienkou pre veriacich, aby zostali verní Bohu a kládli Ho na prvé miesto vo všetkých veciach.
Prvé prikázanie znie:
A Boh povedal všetky tieto slová a povedal: Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa. ( Exodus 20:1-3)
Prvé, najzákladnejšie a najdôležitejšie prikázanie — alebo sú to prvé dve prikázania? To je otázka. Práve sme začali a už sme utápaní v kontroverzii medzi náboženstvami a denomináciami.
Súvislosti s judaizmom
Pre Židov je druhým veršom prvé prikázanie: Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. To neznie ako príkaz, ale v kontexte židovskej tradície to tak je. Je to vyhlásenie o existencii aj vyhlásenie o činnosti: hovorí, že existuje, že je bohom Hebrejov a že kvôli nemu unikli z otroctva v Egypte.
V istom zmysle je autorita Boha zakorenená v tom, že im v minulosti pomohol – dlhujú mu to vo veľkom a on chce dohliadnuť na to, aby na to nezabudli. Boh porazil ich bývalého pána, faraóna, ktorý bol medzi Egypťanmi považovaný za živého boha. Hebrejci by mali uznať svoj dlh voči Bohu a prijať ho zmluva urobil by s nimi. Prvých niekoľko prikázaní sa teda prirodzene týka Božej cti, Božieho postavenia v hebrejských presvedčeniach a Božích očakávaní, pokiaľ ide o ich vzťah k Bohu.
Jedna vec, ktorá tu stojí za zmienku, je absencia akéhokoľvek trvania na monoteizme. Boh nevyhlasuje, že je jediným bohom, ktorý existuje; naopak, slová predpokladajú existenciu iných bohov a trvať na tom, že by nemali byť uctievaní. V židovských písmach je množstvo takýchto pasáží a práve kvôli nim mnohí učenci veria, že prví Židia boli skôr polyteisti než monoteisti: uctievači jediného boha bez toho, aby verili, že ten ich bol jediným bohom, ktorý existoval.
Medzi kresťanskými denomináciami
Kresťania všetkých denominácií upustili od prvého verša ako obyčajného prológu a z tretieho verša urobili svoje prvé prikázanie: ‚Nebudeš mať iných bohov okrem mňa‘. Židia vo všeobecnosti čítali túto časť (ich Druhé prikázanie ) doslova a jednoducho odmietol uctievanie akýchkoľvek bohov namiesto ich vlastného boha. Kresťania ich v tom zvyčajne nasledovali, ale nie vždy.
V kresťanstve existuje silná tradícia čítania tohto prikázania (ako aj zákazu ryté obrazy bez ohľadu na to, či sa to považuje za druhé prikázanie alebo je zahrnuté do prvého prikázania, ako je to v prípade katolíkov a luteránov) metaforickým spôsobom. Možno po ustanovení kresťanstva ako dominantného náboženstva na Západe toho bolo málo pokušenie uctievať iných skutočných bohov a to zohralo úlohu. Nech už je dôvod akýkoľvek, mnohí si to vysvetľujú ako zákaz robiť čokoľvek iné tak božsky, že to odvádza pozornosť od uctievania jediného pravého Boha.
Preto je zakázané „uctievať“ peniaze, sex, úspech, krásu, postavenie atď. Niektorí tiež tvrdili, že toto prikázanie ďalej zakazuje mať falošné presvedčenie o Bohu – pravdepodobne na základe teórie, že ak niekto verí, že Boh má falošné atribúty potom človek v skutočnosti verí vo falošného alebo nesprávneho boha.
Pre starých Hebrejov však takáto metaforická interpretácia nebola možná. V tom čase, polyteizmus bola skutočná možnosť, ktorá neustále lákala. Polyteizmus by sa im zdal prirodzenejší a logickejší, vzhľadom na širokú škálu nepredvídateľných síl, ktorým boli ľudia vystavení a ktoré boli mimo ich kontroly. Dokonca aj Desatoro prikázaní nie je schopný vyhnúť sa uznaniu existencie iných síl, ktoré by mohli byť zbožštené, len trvá na tom, aby ich Hebrejci neuctievali.
